otázka: Aké zmeny nastali u nás po vstupe do EÚ v spotrebiteľskej politike ?

odpoveď: Vstupom Slovenska do Európskej únie sa povinnosti a úlohy v oblasti ochrany spotrebiteľa rozšírili z ochrany slovenského spotrebiteľa na ochranu európskych spotrebiteľov, či už z hľadiska požiadaviek na zdravie a bezpečnosť výrobkov, ochrany ekonomických záujmov pri cezhraničnom nákupe výrobkov a poskytovaní služieb, ako i v rámci informačných povinností.

2 uhly pohľadu na ochranu spotrebiteľa v SR – spotrebiteľ, práca Odboru ochrany spotrebiteľa (OOS)

1. z pohľadu spotrebiteľa

– vyššia ochrana, RAPEX - 580 hlásení EK

najrozšírenejšie výrobky: hračky, elektrospotrebiče, kozmetika, ošatenie

najčastejší pôvod: Čína

2. z pohľadu OOS

- nielen pasívna transpozícia acquis, ale najmä aktívna účasť na príprave novej komunitárnej legislatívy, príprave projektov EÚ pre ďalšie finančné obdobie 2007 –2013, možnosti zapájania sa do spoločných projektov v GPSD (Výbor pre všeobecnú bezpečnosť) realizovaných v tomto období. Spolupráca s orgánmi EÚ i s členskými krajinami – oblasť ochrany európskeho spotrebiteľa – kladú vysoké nároky na koordináciu na národnej úrovni a na expertov.

otázka: Ako je to s koncepciou ochrany spotrebiteľa, ktorú mala Slovenská republika ako nový členský štát vypracovať?

odpoveď: Túto koncepciu sme pripravili i vďaka úzkej spolupráci so všetkými ostatnými orgánmi štátnej správy a združeniami na ochranu spotrebiteľa, pretože ochrana spotrebiteľa na národnej i komunitárnej úrovni je prierezovou oblasťou, ktorá zasahuje do činnosti takmer všetkých ústredných orgánov štátnej správy. Európska komisia už v roku 2002 prijala svoju Stratégiu spotrebiteľskej politiky na roky 2002 – 2006. Stratégia Európskej únie bola rozpracovaná na podmienky Slovenskej republiky v Zásadách spotrebiteľskej politiky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na roky 2004 –2006. Zásady však neobsahujú úlohy a ciele iných rezortov, nakoľko boli spracovávané v období keď ústredné orgány štátnej správy venovali svoje úsilie prioritne na zabezpečenie realizácie prístupových podmienok.

Predkladaná koncepcia sa zameriava iba na roky 2005 – 2007, nakoľko na základe finančného memoranda únie pre roky 2007 – 2013 bude Európskou komisiou spracovaná nová stratégia, ktorú jednotlivé štáty budú povinné rozpracovať vo svojich koncepciách.

Súčasťou koncepcie je i prehľad 62 úloh, ktoré pre zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa budú v priebehu rokov 2005 –2007 realizovať ústredné orgány štátnej správy a spotrebiteľské organizácie. Pre ich zabezpečenie je nevyhnutná súčinnosť a spolupráca všetkých zainteresovaných subjektov na národnej i komunitárnej úrovni, čo kladie vysoké nároky na MH SR, ako koordinátora tohto procesu

otázka: Na pôde MH SR vzniklo v septembri 2004 ECC, aké sú jeho úlohy?

odpoveď: So zavedením jednotného trhu únie sa v roku 1993 začal realizovať voľný pohyb tovaru, služieb, osôb i kapitálu. Táto situácia si vyžiadala sprístupnenie informácií o vymoženostiach jednotného trhu únie všetkým európskym spotrebiteľom a zároveň i zabezpečenie úrovne ich práv najmä pri tzv. cezhraničných nákupoch, cezhraničnom poskytovaní služieb, elektronickom obchode i predaji na diaľku.

Z tohto dôvodu EK v spolupráci s národnými autoritami už začiatkom 90. rokov začala vytvárať regionálne spotrebiteľské informačné centrá. Čím viac spotrebitelia využívali vymoženosti jednotného trhu, tým viac konfliktov, problémov a sporov z hľadiska tzv. cezhraničného obchodu a poskytovania služieb vznikalo.

Z uvedeného dôvodu bola v roku 2000 prijatá Rezolúcia Rady (JO C 155) o vytvorení siete European Extra - Juridical Network, na základe ktorej začali vznikať v členských štátoch centrá - tzv. Clearing House. Úlohou týchto stredísk bolo poskytovať spotrebiteľom informácie o možnostiach mimosúdnych riešení cezhraničných sporov. EK vykonala prieskumy funkčnosti siete Európskych spotrebiteľských centier a siete EEJ-Net. Z týchto prieskumov vyplynula potreba spojenia oboch centier do jedného spoločného centra. Tento plán pre rok 2005 predstavil komisár David Byrne v októbri 2004.

Pre zaradenie centra do siete ECC a priznanie dotácie zo strany EK musí centrum spĺňať požiadavky komisie a musí byť komisiou uznané. Preto bola v marci 2005 vedením MH SR schválená transformácia slovenského centra ECC, ktoré bolo dočasne v roku 2004 zriadené na MH SR. Hostiteľská organizácia bude vybraná tendrom, ktorý vyhlásilo MH SR. V priebehu roku 2005 bude v spolupráci s EK centrum dobudované, vrátane zaškolenia pracovníkov tak, aby v rámci európskej siete mohlo slovenské ECC zabezpečovať všetky úlohy a činnosti v súlade s požiadavkami EK.

otázka: Čo je podstatou zákona o ochrane spotrebiteľa?

odpoveď: Tento zákon ustanovuje niektoré podmienky podnikania významné pre ochranu spotrebiteľa, úlohy verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa a oprávnenia spotrebiteľov, združení spotrebiteľov alebo iných právnických osôb založených na ochranu spotrebiteľa. Vzťahuje sa aj na posudzovanie bezpečnosti výrobkov alebo obmedzenie rizík, ktoré sú s používaním výrobku spojené a na predaj výrobkov a poskytovanie služieb v prípadoch, keď k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky. Na ostatné prípady sa vzťahuje vtedy, ak súvisí plnenie s podnikateľskou činnosťou prevádzkovanou na území Slovenskej republiky.

otázka: Kto je vlastne spotrebiteľ a ako je tento pojem upravený v našom právnom poriadku ?

odpoveď: Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Spotrebiteľom je aj právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre svoju vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba – už vyššie spomínaný spotrebiteľ.

otázka: Aké sú základné povinnosti predávajúceho?

Odpoveď: Základné povinnosti predávajúceho sú:

- predávať výrobky v správnej hmotnosti, miere alebo množstve a umožniť spotrebiteľovi prekontrolovať si správnosť týchto údajov,

- predávať výrobky a poskytovať služby v kvalite ustanovenej osobitnými predpismi alebo v bežnej kvalite; ak kvalita nie je predpísaná alebo ustanovená osobitným predpisom, môže predávajúci predávať výrobky v inej ako bežnej kvalite, len ak spotrebiteľa upozorní na všetky rozdiely v kvalite. Bežnou kvalitou sa rozumie kvalita, ktorá nie je ustanovená osobitnými predpismi a výrobok alebo služba nevykazuje zjavné vady, na ktoré je predávajúci povinný spotrebiteľa upozorniť ( tieto povinnosti sa vzťahujú aj na výrobcu, dovozcu a dodávateľa výrobkov a služieb, ak osobitný predpis neustanovuje inak).

- predávať výrobky a poskytovať služby za ceny dohodnuté v súlade s cenovými predpismi,

- správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb.

otázka: Ako sa má správať predávajúci, aby sa nedopúšťal diskriminácie spotrebiteľa?

odpoveď: Hlavné zásady správania sa predávajúceho sú:

- zásada rovnakého zaobchádzania v poskytovaní tovarov a služieb

- neodmietnutie predaja výrobkov spotrebiteľovi, ktoré má predávajúci vystavené alebo inak pripravené na predaj alebo odmietnutie služby, ktorá je v jeho prevádzkových možnostiach,

- zákaz viazania predaja výrobkov a služieb na predaj iných výrobkov alebo poskytnutie iných služieb,

- rezervované výrobky musí predávajúci označiť po celú dobu rezervácie s uvedením doby, dokedy sú rezervované, to platí aj na predané výrobky do doby pokiaľ si ich spotrebiteľ neprevezme,

- nekonať v rozpore s dobrými mravmi (rozpor s tradíciami, zjavné vykazovanie diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služieb)

- nespôsobí ujmu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe s využitím omylu, lesti, vyhrážky, výraznej nerovnosti zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody.

otázka: Koľko času má predávajúci na rozhodnutie o reklamácii?

odpoveď: S výnimkou prípadov, keď je na vykonanie opravy určená iná osoba, je predávajúci povinný prijať reklamáciu v ktorejkoľvek prevádzkárni, v ktorej je prijatie reklamácie možné s ohľadom na sortiment predávaného tovaru alebo poskytovaných služieb, prípadne aj na mieste, odkiaľ riadi svoj podnik.

V prevádzkárni musí byť po celú prevádzkovú dobu prítomný pracovník poverený vybavovať reklamácie.

Predávajúci alebo ním poverený pracovník rozhodne o reklamácii ihneď, v zložitých prípadoch do troch pracovných dní. Do tejto lehoty sa nezapočítava čas potrebný na odborné posúdenie vady. Vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo o chybu, ktorú nemožno odstrániť.

Predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o reklamácii a o spôsobe jej vybavenia, a to aj vtedy, ak reklamácii nevyhovie na mieste a v celom rozsahu.

Predávajúci je povinný viesť evidenciu o reklamáciách a túto na požiadanie orgánov, ktoré vykonávajú dozor nad dodržiavaním povinností spojených s predajom tovaru a poskytovaním služieb, predložiť na nahliadnutie.

otázka: Ktoré obchodné praktiky spadajúce pod túto smernicu chápeme ako nekalé?

odpoveď: Smernica o nekalých obchodných praktikách stanovuje tzv. jednotný spoločný všeobecný zákaz, ktorý sa týka nekalých obchodných praktík, ktoré narušujú ekonomické správanie spotrebiteľov. Tento všeobecný zákaz je stanovený pre dva druhy obchodných praktík, a to klamlivé praktiky a agresívne obchodné praktiky.

Klamlivé obchodné praktiky (vrátane klamlivej reklamy) uvádzajú spotrebiteľa do omylu a bránia mu urobiť kvalifikované a efektívne rozhodnutie. Tieto praktiky sa rozdeľujú podľa smernice na klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania. V súvislosti s opomenutím konania stanovuje smernica kľúčové informácie, ktoré sú pre spotrebiteľa nevyhnutné na to aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii.

Tieto informácie nemusia byť obsiahnuté v každej reklame, ale iba v prípade ak obchodník vyzýva na kúpu.

Agresívne obchodné praktiky sú podľa tejto smernice tie, ktoré významne zmenšujú slobodu výberu spotrebiteľa. Sú to praktiky využívajúce obťažovanie a nátlak, vrátane použitia fyzickej sily a neprimeraného vplyvu.

Tie praktiky ktoré sú považované za každých okolností za nekalé sú vymenované v prílohe 1 tejto smernice.

Účinok týchto praktík sa posudzuje podľa ich vplyvu na hypotetického typického spotrebiteľa. Tento priemerný spotrebiteľ je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení kultúrnych, sociálnych a jazykových faktorov, tak ako ho vyložil Súdny dvor, pričom berie do úvahy aj ustanovenia o zabránení zneužívania spotrebiteľov, ktorých vlastnosti (vek, fyzická alebo mentálny chyba alebo dôverčivosť) ich robia zvlášť zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám.

Tam kde je praktika zameraná na určitú skupinu spotrebiteľov, napríklad deti, sa posudzuje jej dopad z pohľadu priemerného člena takejto skupiny.

Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení, ale vnútroštátne súdy a orgány budú musieť na základe vlastnej úvahy, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, určiť typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.

otázka: Je porovnávacia reklama povolená?

odpoveď: Porovnávacia reklama (pokiaľ ide o porovnávanie) je povolená, ak sú splnené tieto podmienky:

a) Nie je klamlivá

b) Porovnáva tovary alebo služby, ktoré uspokojujú rovnaké potreby alebo sú určené na ten istý účel

c) Objektívne porovnáva jednu alebo viac podstatných, dôležitých, overiteľných a reprezentatívnych vlastností týchto tovarov a služieb, ktoré môžu zahŕňať cenu,

d) Nediskredituje a neočierňuje ochranné známky, obchodné mená, ďalšie rozlišovacie znaky, tovary, služby činnosti, alebo okolnosti účastníka hospodárskej súťaže

e) Pre produkty s označením pôvodu sa vťahuje v každom prípade na produkty s rovnakým označením

f) Nevyužíva nečestnú výhodu dobrého mena ochrannej známky, obchodného mena alebo iných rozlišujúcich znakov účastníka hospodárskej súťaže alebo označenie pôvodu konkurenčných produktov

g) Nepredstavuje tovary alebo služby ako imitácie alebo kópie tovarov alebo služieb označených chránenou ochrannou známkou alebo obchodným menom,

h) Nevyvoláva zámenu medzi obchodníkmi, zadávateľmi reklamy a účastníkmi hospodárskej súťaže alebo medzi ochrannými známkami, obchodnými menami, inými rozlišujúcimi znakmi, tovarmi alebo službami zadávateľa reklamy a účastníka hospodárskej súťaže.

otázka: Ktoré oblasti nespadajú pod rozsah smernice o nekalých obchodných praktikách?

odpoveď: Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, pravidiel o platnosti, uzatváraní alebo účinkoch zmluvy, vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zdravotných a bezpečnostných požiadaviek na produkty, predpisov, podľa ktorých sa určuje právomoc súdov, podmienok usadenia alebo režimov vydávania povolení, deontologických kódexov správania alebo iných osobitných predpisov upravujúcich regulované povolania s cieľom zachovať vysokú mieru mravnej bezúhonnosti odborníkov. Vo vzťahu k finančným službám (podľa smernice 2002/65/ES) a vo vzťahu k nehnuteľnostiam môžu členské štáty ukladať požiadavky, ktoré sú reštriktívnejšie alebo normatívnejšie ako táto smernica v oblasti ktorú aproximuje. Nevzťahuje sa tiež na uplatňovanie zákonov, právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa certifikácie a označovania miery rýdzosti predmetov z drahých kovov.

otázka: Čo smernica o nekalých obchodných praktikách definuje ako klamlivé opomenutie konania?

odpoveď: Obchodná praktika sa považuje v tomto prípade za klamlivú preto, že obchodník opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje na to aby urobil kvalifikované rozhodnutie a urobí v tomto prípade rozhodnutie, ktoré by za iných okolností neurobil. V prípade výzvy na kúpu sa za podstatné považujú informácie o hlavných vlastnostiach produktu, adrese a totožnosti obchodníka (jeho obchodné meno, prípadne adresa) cena vrátane daní (ak sa vzhľadom na povahu produktu nedá vopred stanoviť tak spôsob jej výpočtu, ako aj náklady na dopravu, dodanie, poštovné, alebo aspoň informácia, že do ceny môžu byť takéto ďalšie náklady zarátané, dojednania o spôsobe platby, dodaní, prevedení a vybavovaní sťažností, pre produkty a transakcie s právom odstúpenia od zmluvy alebo jej vypovedanie informácia o existencii tohto práva.

otázka: Čo znamená podľa smernice o nekalých obchodných praktikách obťažovanie, nátlak a využitie neprimeraného vplyvu ako nekalej obchodnej praktiky?

odpoveď: Pri posudzovaní obchodnej praktiky z tohto pohľadu sa berie do úvahy jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania, použitie hrozby alebo hanlivý jazyka lebo správanie, zneužívanie nešťastia lebo okolností, ktoré sú také vážne že môžu ovplyvniť úsudok spotrebiteľa v jeho neprospech a tieto obchodník využije pri ovplyvnení rozhodnutia spotrebiteľa, nevýhodné alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré ukladá obchodník v prípade, že si spotrebiteľ želá vykonať práva podľa zmluvy, vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo obchodníka, a podnet (hrozba) na podniknutie nelegálnych krokov.

otázka: Aká je možnosť zastavenia konania a vynutiteľnosť?

odpoveď: Členské štáty umožnia osobám alebo organizáciám, ktoré majú podľa vnútroštátnych predpisov oprávnený záujem na boj proti nekalým obchodným praktikám (vrátane účastníkov hospodárskej súťaže)

a) podať na súde žalobu proti nekalej obchodnej praktike a/alebo

b) napadnúť túto nekalú obchodnú praktiku na správnom orgáne, ktorý je príslušnú rozhodnúť o sťažnostiach, alebo dať podnet na začatie príslušného konania na súde.

Závisí od členského štátu ktorá z týchto možností bude k dispozícii a či budú súdy alebo správne orgány požadovať aby boli vyčerpané iné dostupné prostriedky na vybavovanie sťažností.

Tieto možnosti musia byť k dispozícii bez ohľadu na to, či sú spotrebitelia poškodení na území štátu kde má obchodník sídlo, alebo iného členského štátu.

Členské štáty zveria súdom alebo správnym orgánom právomoci, ktoré im umožnia:

a) zastavenie nekalých obchodných praktík, alebo začatie príslušného konania na súde, ktorým sa prikáže zastavenie tohto konania,

b) a ak nebola táto nekalá praktika dosiaľ vykonaná ale jej vykonanie hrozí, zakázanie tejto praktiky alebo začatie príslušného konania na jej zakázanie(to aj bez dôkazu o skutočnej strate alebo úmysle či nedbanlivosti na strane obchodníka).

Členské štáty stanovia, že opatrenia prijaté v skrátenom konaní môžu byť prijaté ako predbežné alebo konečné opatrenia.

Ak bolo vydané konečné rozhodnutie súdmi alebo správnymi orgánmi, môže sa vyžadovať zverejnenie tohto rozhodnutia v plnom alebo skrátenom znení a v náležitej forme, alebo zverejnenie opravného vyhlásenia.

Členské štáty stanovia za porušenie vnútroštátnych predpisov sankcie a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynutiteľnosti. Sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.

otázka: Aká je doba transpozície smernice?

odpoveď: Členské štáty majú povinnosť prijať zákony a iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 24 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tejto smernice. Musia tiež bezodkladne informovať Komisiu o akýchkoľvek následných zmenách a doplneniach.

Tieto opatrenia budú platiť do 30 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tejto smernice. Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu.

Smernica nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po dni jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.